Starobylé kráľovské mesto, ktoré sa rozprestiera medzi Štiavnickými vrchmi a Krupinskou planinou.

Už pred 5500 rokmi sa na brehoch riečky Krupinica usadili obyvatelia legyelskej kultúry, ktorí tu nechali svoje stopy – malú kamennú sekierku, ale aj ďalšie poklady: medené sekery, dlátka, keramiku a hroby, ktoré rozprávajú príbehy o ľuďoch dávnych vekov. Každý nález je ako šepot minulosti, ktorý nám hovorí: „Tu sme žili, pracovali a snívali rovnako ako vy dnes.“

Prvé písomné stopy Krupiny sa objavili v roku 1135 v listine Bela II., kde sa rieka Krupinica volala fluvius Corpona. Už vtedy tu stálo centrum života – Kostol sv. Petra – a sledovalo, ako ľudia prichádzajú a odchádzajú, ako sa mestečko rozrastá a naberá rýchlosť.

Skutočné stredoveké mesto vzniklo s príchodom nemeckých kolonistov. Obchody, remeslá a cestičky sa rozvíjali po starej ceste Via Magna, ktorá spájala Krakov, Ostrihom a Budín. Miestni obyvatelia sa tu učili, tvorili a niekedy aj pretekali s časom.

Rast mesta však raz prerušil tatársky vpád v roku 1241, ktorý spustošil domy a ulice. Ale Krupina sa nevzdala – Belo IV. obnovil mestské výsady, a mesto rástlo ďalej, silnejšie a veselšie. V 14. storočí sa hovorilo o Krupinskom práve, ktoré mestu dávalo istú slobodu a poriadok.

V 15. storočí mesto ohrozovali vojská bratríkov pod vedením Jána Jiskru z Brandýsa. Okolo roku 1440 vojská v službách Habsburgovcov Krupinu obsadili a vystavali okolo kostola obranné múry s baštami. Za vernosť v bojoch o uhorský trón udelil panovník Ladislav Pohrobok v roku 1453 Krupine privilégium, ktoré jej zaručovalo osobitnú ochranu uhorských kráľov a postavenie slobodného kráľovského mesta. A život v meste pokračoval ďalej naprieč storočiami až dodnes...

Top osobnosť mesta:
ANDREJ BRAXATORIS-SLÁDKOVIČ, narodený v Krupine v roku 1820, patrí k najväčším štúrovským básnikom. Bol evanjelickým kňazom a človekom, ktorého srdce od detstva bilo pre Slovákov, slovenčinu a poéziu – hodnoty, ktoré mu vštepila láska otca k domovine.
Základné vzdelanie získal práve v Krupine, pokračoval na piaristickom gymnáziu a potom na evanjelickom gymnáziu v Banskej Štiavnici. Štúdium ho zavialo aj do Prešporka (dnešná Bratislava) a neskôr do nemeckej Halle, kde objavil Heglovu filozofiu a diela Alexandra Puškina – vplyvy, ktoré navždy zanechali stopu v jeho tvorbe.
V Banskej Štiavnici sa zoznámil s Máriou Pišovou – Marínou, láskou jeho života a múzou najznámejšej básne Marína (1846). Báseň vznikla v Rybároch, kde Sládkovič pôsobil ako vychovávateľ v rodine Bezeghovcov, a odtiaľ rozprúdila svoj lyrický príbeh naprieč slovenskou literatúrou.
Hoci jeho dielo priamo nevyplývalo z Krupiny, jeho osobnosť a kultúrny vplyv sú tu dodnes neprehliadnuteľné. Všade, kde sa dá, je jeho meno a odkaz žije medzi ľuďmi a pripomína krásu slovenskej poézie.

Krupina je mesto, kde minulosť tancuje s prítomnosťou, každý, kto sa tu prejde cíti, že história môže byť aj zaujímavá, komplikovaná, dobrodružná ale aj veselá a plná života.